top of page
  • Writer's pictureGabriela Burianková

Deti nekŕmime, dávame im jesť. Kŕmime len zvieratá.

Updated: May 14, 2020

Keď som túto vetu prvýkrát počula na jednom medzinárodnom workshope o výchove, zostala som zaskočená. Veď ja som naše deti, keď boli malé, predsa kŕmila! Robila som niečo zle?! Vtedy som nechápala, či je v tom vôbec nejaký rozdiel. No postupne som prichádzala na to, že jedenie a kŕmenie sú dve odlišné veci. A nielen v tom, ako to nazveme, keď dávame jesť malým deťom. Ide o celkovú kultúru stravovania v rodine. Áno, aj toto je oblasť výchovy pri ktorej sa formujú naše deti.


V rodine je kultúra jedenia úplne niečo iné ako kultúra kŕmenia.




O čo teda ide?


Každý z nás sa potrebuje najesť. Je to naša fyziologická potreba, bez ktorej naše telo nevie fungovať. Je však dôležité, akým spôsobom túto potrebu naplníme.

Možno ste sa tým už niekde stretli alebo počuli: doma si členovia rodiny sadnú k stolu, kde už niekto všetko nachystá – príbor, taniere...Niekto z rodiny naloží na tanier a začne sa s konzumáciou. Aby bolo veselšie, zapne sa televízor. Všetci naň pozerajú a pritom ani nevnímajú, čo je vlastne na tanieri. Rodina sa pri stole nerozpráva, a ak tak len o tom, čo práve beží v televízii. A potom mobily. Tie sú stále na dosah ruky. Každé zapípanie sa musí rýchlo skontrolovať, prípadne pozrieť nejaká „dôležitá“ informácia, ktorá za žiadnych okolností nemôže počkať. Deti pozerajú na svojich skrolujúcich rodičov. Kto kedy doje, vstane od stola a odíde. Niekto sa nájde, kto po všetkých uprace a ostatní idú za svojimi povinnosťami.

Môže byť aj iný scenár. Člen rodiny si naloží jedlo pre seba na tanier, odkráča sa s ním do svojej izby a tam pri notebooku, mobile alebo svojom TV ho skonzumuje a potom, za nejaký čas, odnesie špinavý tanier do kuchyne.

V takýchto chvíľach sa ľudia vlastne len kŕmia. Napĺňajú svoju fyziologickú potrebu bez toho, aby tento čas využili na stretnutie s ostatnými doma. A to je to veľká škoda.


A ako to je, keď spolu jeme?

Keď ideme spolu jesť, aj príprava na stolovanie je rodinnou záležitosťou. Už malé deti sa môžu veľmi dobre zapojiť – priniesť príbor, servítky, poháre. Keď spolu jeme, spoločne si sadneme za stôl, všetci ako rodina. Samozrejme, sú výnimočné chvíle, keď niekto nemôže prísť. Pri spoločnom jedení počkáme, kým si naloží na tanier aj ten posledný, zvyčajne mama – takto preukazujeme úctu tomu, kto jedlo pripraví a dá nám ho na tanier. Vo veriacich rodinách sa jedlo často začína spoločnou modlitbou. Je to pekný zvyk, ktorý pomáha deťom, a nielen im, uvedomiť si, že jedlo ktoré máme na tanieri nie je samozrejmosťou, rovnako ako to, že sedíme spolu všetci pri stole.

Keď spolu jeme, mobily necháme mimo jedálenského stola, TV je vypnutý. Spolu sa rozprávame - o čom? O tom, aký mal kto deň, čo ho čaká, čo zažil, čo ho potešilo, z čoho bol smutný...My sme mali v našej rodine zvyk, že každý pri spoločnej večeri hovoril svoj tŕň a ružu dňa - teda, čo cez deň nebolo až také dobré a naopak aj niečo, čo ho potešilo, čo mu vyšlo.

Keď spolu jeme, neodbiehame od stola hocikedy – toto je veľmi dôležité postupne učiť deti už od mala. Je tiež dobrý zvyk navzájom sa obslúžiť – naliať druhému pohár vody, nielen sebe, podať mu niečo, čo je na druhom konci stola a pod.

Keď dojeme, počkáme na ostatných a spoločne ukončíme jedlo. Rodičia sú tí, ktorí určujú ten správny moment ukončenia stolovania. To však neznamená, že je to povel, aby si každý išiel po svojom. Učme už deti, že od jedálenského stola sa odchádza vtedy, keď je uprataný.


Čas jedenia je vynikajúca príležitosť porozprávať sa s ostatnými. Posilňuje to kultúru rodiny a vzťahy. Vieme o sebe viac, kto čo prežíva, ako sa cíti, môžeme sa spolu veľa smiať. Niekedy sa vyskytnú aj konflikty. No aj tie sú potrebné, lebo nás učia komunikácii s druhými. Pri jedle sa dá všeličo naplánovať – kam by sme chceli ísť na dovolenku, kam pôjdeme na výlet, čo by sme potrebovali do bytu, kedy pôjdeme za starými rodičmi. Tém je veľa. Nechajme aj malé deti, nech sa k tomu vyjadria. Takto majú pocit, že aj oni sú v rodine dôležité a niekto stojí o ich názor.


Mnohí rodičia často hovoria, že nemajú veľa času rozprávať sa s deťmi. Áno, čas je vzácny. Je to najvzácnejšia komodita v rodine. Treba si uvedomiť, že pre každého má minúta 60 sekúnd. Nikto nemá ani viac, ani menej. Je len na nás, ako tento čas využijeme, ktorým prioritám dáme prednosť. Je nevyhnutné, aby si rodičia našli čas pre svoje deti – pozerali sa im do očí, počúvali ich radosti, ťažkosti, úspechy. Povzbudili ich, ale aj povedali svoj názor. A čas pri jedle je na to ideálna príležitosť. Preto je veľmi dôležité, aby rodina aspoň jeden krát za deň jedla spolu. Návyk spoločného jedenia ocenia rodičia aj v pubertálnom veku detí. Vtedy sa deti často krát uzatvárajú do seba, menej komunikujú s rodičmi. Ak však spolu pravidelne jedávame a pritom sa spolu rozprávame, tento návyk môže veľmi pomôcť preklenúť toto neľahké obdobie.

Dobrá správa je, že pri troche plánovania sa vždy dá zorganizovať čas tak, aby sme tú polhodinku pri jedle boli spolu. Nielen vedľa seba, ale ozaj spolu. Nikdy to nie je stratený čas. Je to skvelá investícia, ktorá sa vždy oplatí.


Čo myslíte, na čo raz budú vaše deti spomínať, aké to bolo, keď sa u vás doma jedlo?

Nech sú ich spomienky na to, ako sa vedeli spolu v rodine doma za stolom smiať, ale aj vyjadriť svoj postoj, možno aj protichodný voči ostatným. Nech si spomenú na svojich rodičov, ako ich vtedy počúvali a zaujímali sa o nich. Nech sa im to spojí s príjemným pocitom, pri ktorom sa usmejú. Tento pocit si raz budú chcieť preniesť aj do svojej rodiny.


Tak poďme spolu jesť!

Commentaires


bottom of page