top of page
  • Writer's pictureGabriela Burianková

Sloboda alebo autorita pri výchove?

V predchádzajúcom blogu som spomenula slovo „autorita“. Niekedy mám pocit, že toto slovo je v súčasnosti vnímané veľmi negatívne a voči deťom, sa podľa niektorých, nemá používať. Objavuje sa aj názor, že deti si majú vybrať čo a ako chcú, nech majú slobodu a nie veľa príkazov, zákazov, ktoré ich obmedzujú.

Je pravda, že v niektorých veciach si deti môžu vybrať sami – napr. aké tričko si ráno oblečú, či si dajú chlieb s nátierkou alebo šunkou. To je iste v poriadku. No základné pravidlá, ktoré formujú naše deti, určujeme vždy my - rodičia. Je to naše neodňateľné právo, ktoré máme v súvislosti s našou zodpovednosťou za výchovu. Tohoto práva by sme sa nemali vzdávať. No na to, aby sme ho uplatňovali, potrebujeme nevyhnutne autoritu. Autorita však nie je autoritárstvo.

Práve určovanie pravidiel deťom uľahčuje, možno paradoxne, pripraviť ich na život. Deti si ešte neuvedomujú dôsledky svojich rozhodnutí a konania, nemajú nadobudnuté životné skúsenosti a preto nemôžu určovať pravidlá. Deti si prirodzene vyberajú, čo je pre nich výhodnejšie, ľahšie. To neznamená, že je to pre nich aj dobré. U nás doma by sa deti tiež radi stále hrali. Keby si mali vybrať medzi hrou a povinnosťou - napríklad domácimi úlohami, či upratovaním, je jasné, aká by bola ich voľba.


Prvoradou úlohou rodičov je budovať vo svojich deťoch charakter. Rodičia nedokážu svoje deti naučiť nič dôležité, ak deti svojich rodičov nerešpektujú. Nestačí, že majú ocka a mamu rady, musia ich aj rešpektovať. Nikto však nebude rešpektovať kamoša, ktorý je zameraný len na hru alebo nejasnú inú pasívnu osobu v dome.

Ako funguje svet dospelých?

Môžeme to prirovnať napr. k dopravným predpisom – ak vidíme niekde obmedzenú rýchlosť a vodiči ju prekročia, bude to mať svoje následky. Ak je dané pravidlo, že sa majú do istého termínu platiť dane a niekto to nedodrží, budú z toho následky. Niektoré pravidlá sú jednoducho dané, nediskutuje sa o nich a rešpektujú sa, v opačnom prípade sú z toho následky.

Prečo to tak neuplatňovať vo svete detí? Rodičia majú zodpovednosť a preto aj práva dávať pravidlá. Oveľa lepšie ako trest alebo zastrašovanie je, ak deťom stanovíme pravidlá dopredu a potom na nich trváme.

Je dobré, ak dbáme na to, že pravidiel nech je radšej menej, ale nech sú jasné, pomenované prečo je toto pravidlo dané, je trvalé a jasné obom rodičom – tu je dôležitá jednota medzi manželmi. Je treba ich vyžadovať a kontrolovať ich dodržiavanie. Nemusíme sa báť upozorňovať na následky ich nedodržiavania a byť dôsledný v prijímaní dôsledkov. Tie by mali byť prijímané bez odkladu, primerané k nesprávnemu konaniu. Ak chceme, aby nás deti rešpektovali, musia vedieť, že konáme fér a zároveň v láske. Ako rodičia by sme mali deti motivovať k dodržiavaniu pravidiel a chváliť ich, ak dané pravidlá dodržiavajú.

S deťmi by sme mali mať trpezlivosť, veď sa len učia a omyly patria k životu. Je dobré si úlohy, či pravidlá rozdeliť na malé konkrétne kroky, ale trvať na ich dodržaní. Dávať deťom konkrétne povinnosti – začať s drobnými úlohami už v útlom detstve – ukladanie hračiek, upratovanie zo stola pod.

Ako sa postaviť k trestom?

Je veľmi dôležité trestať konkrétne chyby svojich detí, nie ich ako osoby. Pozor na také vyjadrenia ako: „Ty si zlá/ý, neposlušná/ý „ a pod. Sama som sa presvedčila, že pod pojmom neposlušnosť si náš, vtedy 5 ročný syn, predstavoval niečo úplne iné ako ja. Treba povedať presne, čo sa mi nepáči – či je to nevhodná reakcia, krik, nedodržanie nejakej vzájomnej dohody a pod.

Mama a otec by sa nikdy nemali báť toho, že budú u detí dočasne nepopulárni. Dlhodobé šťastie ich detí je pre nich dôležitejšie ako ich dočasná namrzenosť spôsobená pokarhaním.

Čo patrí k budovaniu autority?

Nie je to len o pravidlách a dôsledkoch. Často svoje deti povzbudzujme a ukazujme im, ako robiť veci správne. Chváľme ich rovnako konkrétne, ako ich aj karháme. Chváľme deti hlavne za správanie, ktoré chceme posilniť. To, čo by malo posilniť ich márnivosť, chváľme skromne (to sú veci, s ktorými sa narodili a o ktoré sa nezaslúžili – pekný vzhľad, vlasy...). V prvom rade chváľme snahu. Úsilie je dôležitejšie ako úspech.

Pochvala je veľmi dôležitá – motivuje deti. Pohladiť a povedať im, v čom presne sú šikovné, že sme na nich hrdí ako rodičia, tešíme sa, keď sa im niečo podarí. Počúvajme ich, počúvajme ich očami - v našich očiach vedia čítať našu lásku k nim.


A na záver pár tipov na zamyslene, ako sa nám darí uplatňovať autoritu a čo môžeme aj zmeniť:

1. Sme ako rodičia jednotní? Ak nie, v ktorej oblasti? Ako sa to prejavuje?

2. Ako karháme: Je to konkrétne? Viem presne pomenovať, čo od dieťaťa očakávam?

3. Ako chválim? Tiež konkrétne?

4. To, čo chceme od detí, robíme aj sami?

Odpovedali ste si? Zistili ste v čom máte medzery? Tak smelo do toho! Ide o veľa!

Comments


bottom of page